Kresťanstvo na území Slovenska prechádzalo svojím špecifickým vývojom. Podľa ruského letopisca Nestora jeho korene siahajú do apoštolských čias, keď apoštol Pavol účinkoval medzi Kvádmi, „sediachu na Dunajevi“. Dnešné výskumy DNA ukazujú na to, že korene dnešných obyvateľov Slovenska nie sú iba slovanské, ale do značnej miery aj predslovanské. Teda tých ľudí, ktorí tu žili pred príchodom Slovanov a boli dedičmi kresťanských misií prvých storočí nášho letopočtu.
K samotným Slovanom na našom území prišli ako prví grécki misionári z Chorvátska, neskôr írski a škótski mnísi. Avšak slovanské obyvateľstvo prijímalo kresťanstvo veľmi opatrne, keďže v jeho pozadí existoval skrytý mocenský motív. Najväčší rozmach zaznamenalo kresťanstvo u Slovanov počas vlády druhého moravského kniežaťa Rastislava, ktorý po nevydarenom pokuse o priamu misiu z Ríma sa obrátil na Konštantínopol. Táto misia vedená svätými Cyrilom (Konštantínom Filozofom) a Metodom od roku 863 budovala na Veľkej Morave kultúrny kresťanský národ s vlastným písmom (hlaholikou), knihami, právom, inteligenciou, školstvom…
Po troch rokoch a ukončení misie, keď nadišiel čas etablovať tento región ako nezávislú cirkev došlo k mnohým útokom zo strany franského latinského duchovenstva. Napriek tomu dielo misie na Morave pokračovalo až do smrti moravského arcibiskupa Metoda 6. apríla 885. Cirkevný prevrat, ktorý sa vtedy uskutočnil, spôsobil zánik projektu kristianizácie Slovanov, ako ho videli solúnski bratia Cyril a Metod a otvoril nový projekt vedený ich žiakmi, skrze ktorý sa cez Bulharskú ríšu kresťanstvo východného gréckeho obradu stalo dominantným vo východoeurópskych slovenských národoch. Napriek tomu na Morave a jej okolí, teda aj na území dnešného Slovenska, nachádzame aj v neskoršom období odkazy na grécku misiu Cyrila a Metoda. Svedectvom sú fresky v ikonografickom štýle v najstarších chrámoch na území Slovenska, najstaršie patrocíniá chrámov zviazané práve so svätými uctievanými najmä vo východnej byzantskej cirkvi, ba aj niektoré písomné zmienky potvrdzujúce východné kresťanstvo v týchto lokalitách. Rodiaca sa uhorská šľachta v 10. storočí mala silné väzby práve s východným kresťanstvom. Napríklad uhorská kráľovská koruna obsahuje emaily pochádzajúce z druhej polovice 11. storočia, ktoré jasne demonštrujú nadradenosť byzantského cisára Michala VII. nad uhorským kráľom Gejzom I.
Existencia zjednotených veriacich grécko-slovanského obradu je zrejmá z listu pátra Wilhelma de Rubruquisa, Ordinis FF. MM. z roku 1254 Ľudovítovi IX. Keď páter prechádzal z Haliče do Uhorska, stretol sa na sviatok Päťdesiatnice s veriacimi Rusínmi a Uhrami (Slovenmi na východnom Slovensku) používajúcimi východný obrad, ktorí neboli schizmatikmi, ale udržiavali jednotu s rímskym stolcom. Pre súčasné kresťanstvo grécko-slovanského obradu má však omnoho väčší význam misia žiakov Cyrila a Metoda a okrajovo aj druhá grécka misia zameraná najmä na oblasť Sedmohradska. Kresťanstvo v tomto regióne však nikdy nedosiahlo tú vyspelosť, ako malo v centrách Veľkej Moravy. Zvlášť to grécko-slovanského obradu, ktoré bolo rozšírené najmä na vidieku, kde prichádzali v priebehu stáročí noví osadníci práve zo slovanských krajín.
Veľkú úlohu v šírení kresťanstva grécko-slovanského bradu na Slovensku zohral byziliánsky monastier na Černečej hore pri Mukačeve, ktorý 8. marca 1360 založil mukačevský zemepán Fedor Koriatovič. Tu sa začali písať dejiny Mukačevského biskupstva, ktoré je matkou eparchií na Zakarpatskej Ukrajine, Slovensku, Maďarsku, Spojených štátoch, Kanade a čiastočne aj Rumunsku a Česku. Už v svojich počiatkoch bola pre toto územie typická jeho jednota s rímskym pápežom. V rokoch 1438 a 1439 sa uskutočnil unionistický ferrarsko-florentský koncil, ktorý zvolal pápež Eugen IV. a na ktorom sa zúčastnil aj kyjevský metropolita kardinál Izidor. Ten sa v roku 1443 zdržal v Mukačeve. V tom čase získal igumen monastiera na Černečej hore na základe jeho rozhodnutia biskupskú právomoc nad kňazstvom a ľudom zo širokého okolia.
O tom, že pre východné Slovensko nebol grécko-slovanský obrad ničím výnimočným, svedčí mnoho dôkazov. Napríklad epitrachil v Košiciach pravdepodobne z roku 1380, na ktorom sa nachádzajú ručne vyšité ikony archanjela Gabriela, sv. Cyrila Alexandrijského, sv. Gregora Naziánskeho, sv. Jána Zlatoústeho a sv. Demetra Solúnskeho. Mnohé dediny si niesli prívlastok Ruský (napr. v roku 1363 dnešný Vyšný Kazimír bol označovaný ako Kazmer Rutinicalias), čo súviselo práve s obradovou príslušnosťou obyvateľov. Najstarší záznam o rusínskej drevenej cerkvi sa nachádza v dokumente palatína Mikuláša z Gorjan z roku 1379. Išlo o spor o vlastníctvo obcí v údolí rieky Laborec medzi rodom Drugetovcov a pánmi zo Zbudského Dlhého. Medzi obcami je zahrnutá aj Radvaň nad Laborcom s dvadsiatimi tromi obsadenými a dvomi opustenými farmami. Obec mala tiež mlyn na rieke Laborec a malú drevenú cerkev: „Radwanya… unam capellam Rutinorum legneum“. V roku 1374 však nachádzame chrám aj s cintorínom v Úbreži (Ubres capellam incimeteriatam), ale tu nie je isté, či ide o cerkev.
Grécko-slovanský obrad v severovýchodnom Uhorsku bol spočiatku v tieni iných častí krajiny, kde prekvital. Avšak tam v 14. storočí dochádza k narastaniu mocenského nátlaku s cieľom latinizácie, resp. katolizácie týchto cirkví. Podobná situácia bola aj v Poľskom kráľovstve, odkiaľ do Uhorska smerovala významná časť migrantov. Avšak v priebehu týchto storočí boli aj obdobia, kedy kresťania grécko-slovanského obradu na tomto území boli zjednotení s Katolíckou cirkvou. 1. marca 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégiá, kde uvádza, že veľký počet „Rusínov a Valachov bývajúcich v susedstve navštevuje Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde ako pravoslávni vstupujú do Katolíckej cirkvi“. Spišský prepošt Juraj dostal od Bonifáca IX. fakultu udeliť osobitné rozhrešenie pre Rusínov a Valachov, ktorí žili na tomto území. Na Spiši sa spájala jurisdikcia spišských prepoštov, krakovských arcibiskupov a przemyšlských biskupov. Poľskí králi zriaďovali na svojom nielen katolícke, ale aj pravoslávne farnosti a preberali nad nimi patronátne právo. Tak bola na Spiši zriadená 15. marca 1571 na základe privilégia kráľa Žigmunda II. Augusta (1548 – 1572) farnosť Litmanová. O existencii kresťanov grécko-slovanského obradu v prostredí Spišského prepošstva svedčia aj Spišské modlitby. Tie sú súčasťou rukopisného kódexu Manuale pro praedicatione conversorum, ktorý je opisom obradu posvätenia kapitulného chrámu spišskej prepozitúry z 25. októbra 1479.
V roku 1437 je zdokumentovaná rusnácka fara v Koromli („curia sacerdotis Ruthenorum“) a v roku 1458 je zdokumentovaná prítomnosť rusnáckeho kňaza vo Svidníku (vtedy existovali dva – Vyšný a Nižný). Prítomnosť kňaza je tam potvrdená aj v rokoch 1478 a 1492. Koromľa je navyše miestom na Slovensku, kde máme prvýkrát zdokumentovanú prítomnosť Valachov (1337). Tripartitum opus iuris consuetudinarii inclyti Regni Hungariae Štefana Verbóciho hovorí o Rusínoch a Bulharoch na začiatku 16. storočia ako o sčasti katolíkoch a sčasti heretikoch.
Východné Slovensko bolo do sféry vplyvu takto sa rodiaceho Mukačevského biskupstva začleňované postupne. V roku 1606 to bol Zemplín a Turňa. Už vtedy boli v jeho biskupstve nielen Rusíni, ale aj Slováci, Rumuni a Srbi. V roku 1623 bol do Mukačevského biskupstva začlenený Šariš a neskôr postupne i celý Spiš.
Kresťanstvo tu prežívalo i vďaka viacerým zázrakom. V roku 1670 vytekali z ikony Presvätej Bohorodičky na ikonostase v Klokočove krvavé slzy. Cerkev bola následne spálená, pričom nedošlo k riadnemu skúmaniu tohto zázraku. Rozvoj úcty ku klokočovskej ikone nastáva až v 20. storočí. Ďalší zázrak sa udial v roku 1744 v obci Šašová. Okrem nich tu boli ďalšie pútnické miesta, napríklad Krásny Brod.
Pre existenciu dnešnej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sú dôležité tri únie. Tá prvá bola v poľskom Brest-Litovsku. Odtiaľ sa šírila nielen myšlienka zjednotenia ale i veriaci so svojimi kňazmi, ktorí prichádzali do Uhorska. Druhou je v roku 1614 únia v Krásnom Brode, resp. v Humennom. Táto únia síce nie je dodnes potvrdená, ale z neskorších prameňov. No najdôležitejšou je únia v Užhorode z 24. apríla 1646, ktorú podpísali aj kňazi zo Slovenska. Jej dokument sa nachádza práve v slovenskom Štátnom archíve. Medzi úniami v Krásnom Brode a Užhorode boli mukačevskí biskupi často buď naklonení myšlienke zjednotenia, alebo ju aj na osobnej úrovni realizovali.
Po únii dochádza k rozmachu celej Mukačevskej eparchie, zvlášť jej západného územia na východnom Slovensku. Vznikali tu tak i kňazské rody. Jeden z najznámejších rodov pôsobil v obci Čirč pravdepodobne od roku 1640 až do roku 1900. Jeho príslušníkovi Izaiášovi Janovičovi udelil uhorský kráľ Karol III. 9. októbra 1722 dedičný zemiansky titul. Možnosť študovať v prestížnych školách zvyšovala vzdelanie miestnych kňazov, z ktorých viacerí sa stali neskoršími mukačevskými biskupmi. Po veľkom biskupovi Jozefovi de Camellis z Grécka tu pôsobili bratia Simeon Štefan Olšavský a Michal Manuel Olšavský, a Ján Bradáč, ktorí pochádzali zo Spiša. Aj brat Jána Bradáča Michal bol neskôr biskupom. No azda najväčším mukačevskými biskupom tohto obdobia bol Andrej Bačinský z východoslovenskej obce Beňatina.
Miestny gréckokatolícky klérus sa dlho nemohol domôcť ustanovení únie a nezávislosti od rímskokatolíckych biskupov. Koniec týchto bojov však nastal až v 18. storočí, keď bola v roku 1771 Rímom nanovo zriadená Mukačevská eparchia a za jej biskupa ustanovený Andrej Bačinský. Ten na sklonku svojho pôsobenia postupne rozdelil rozľahlú eparchiu na niekoľko vikariátov, z ktorých sa mali stať sufragánne eparchie Užhorodskej metropolie. Košický vikariát, ktorý bol zriadený 3. februára 1787, bol v roku 1806 po nezhodách definitívne prenesený do Prešova. Na jeho čele stáli Ján Kováč-Pastéli (1787 – 1788), Michal Bradáč (1790 – 1812), Gregor Tarkovič (1813 – 1815) a Ján (Kankovič) Olšavský (1815 – 1820).
o. PhDr. ThLic. Juraj Gradoš, PhD.
Spracované podľa knihy Gradoš, J.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku do roku 1818. Prešov : Petra, 2019. 445 s. ISBN 978-80-8099-146-3.
Proces vzniku prešovského gréckokatolíckeho biskupstva
doc. PhDr. Jaroslav Coranič, PhD.
História Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva sa začala písať koncom 18. storočia, keď bolo rozsiahle Mukačevské gréckokatolícke biskupstvo biskupom Andrejom Bačinským (1773 – 1809) administratívne rozdelené na tri biskupské vikariáty: tzv. Maramarošský (alebo Sihoťský; ten vznikol už v roku 1723), Szatmársky (v r. 1776) a Košický (v r. 1787). Košický biskupský vikariát sa stal základom budúceho samostatného Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva. Za oficiálny vznik Košického biskupského vikariátu sa považuje 3. február 1787, keď o tom vo svojom nariadení rozhodol cisár habsburskej monarchie Jozef II. Vikariát sa stal pomocným orgánom správy Mukačevského biskupstva. Vznikol pre lepšiu a ľahšiu administráciu rozsiahleho biskupstva, ktoré sa rozprestieralo od Spiša na západe až po Maramaroš na východe. Územie Košického vikariátu tvorili Abovská, Boršodská, Gemerská, Spišská, Šarišská, Turnianska župa a severná časť Zemplínskej župy. Cirkevno-správne bol vikariát rozdelený na 17 dištriktov. Týchto 17 dekanátov tvorilo 208 farností a 825 filiálok. Na čele biskupského vikariátu stál biskupský vikár, ktorého do úradu vymenúvala Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada. Sídlom vikariátu sa mali stať Košice, ale po proteste mestskej rady bolo jeho sídlo preložené do Prešova, do budovy kláštora minoritov.
Myšlienka rozdeliť Mukačevské biskupstvo sa reálne dostala do pozornosti v roku 1810. S iniciatívou prišli niektorí poslanci Uhorského snemu. Stotožnila sa s ňou aj kapitula Mukačevského biskupstva. Tento návrh následne schválilo aj vikariátne konzistórium Košického vikariátu. 12. októbra 1810 kapitulný vikár Mukačevského biskupstva Ján Kutka informoval na audiencii cisára Františka I. o návrhu na rozdelenie biskupstva. Cisár František I. nariadil v tejto veci konať Uhorskej miestodržiteľskej kráľovskej rade, ktorá zriadila špeciálnu komisiu pripravujúcu rozdelenie. Po jej súhlasnom stanovisku miestodržiteľská rada rozhodla, že biskupstvo treba rozdeliť a toto rozhodnutie odovzdala naspäť cisárovi na konečné schválenie. Proces rozdelenia Mukačevského biskupstva sa však v rokoch 1811 – 1815 pozastavil. Hlavným dôvodom bola komplikovaná medzinárodná situácia v dôsledku napoleonských vojen.
Definitívny návrh miestodržiteľskej rady na rozdelenie Mukačevského biskupstva bol vypracovaný v roku 1815. Na jeho základe cisár František I. kráľovským výnosom z 3. novembra 1815 rozhodol o rozdelení (divisio) Mukačevského biskupstva. V tomto nariadení sa konkrétne hovorilo o vyčlenení územia Mukačevského biskupstva pre novovznikajúce Prešovské biskupstvo. Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada opäť vytvorila špeciálnu komisiu, ktorej úlohou malo byť vymedzenie presných hraníc a vyčlenenie presného počtu farností novovzniknutého Prešovského biskupstva, a súčasne mala navrhnúť kandidátov na mukačevského a prešovského biskupa.
Komisia na svojom zasadnutí 16. januára 1816 navrhla, aby sa Prešovské biskupstvo územne zhodovalo s Košickým vikariátom a zahŕňalo teda oblasť spomínaných siedmich žúp. Na ďalšom zasadnutí 26. januára 1816 komisia vybrala biskupských kandidátov pre Mukačevské a Prešovské biskupstvo. Cisár návrh rozdelenia s presným vyčlenením farností prijal a za sídelných biskupov vybral A. Pócsyho a G. Tarkoviča. Následne 1. marca 1816 cisár František I. oznámil do Ríma pápežovi Piovi VII. svoje rozhodnutie o rozdelení Mukačevského biskupstva a s tým spojené zriadenie biskupstva v Prešove. Zároveň ho požiadal o potvrdenie tohto rozhodnutia a o potvrdenie vybraných kandidátov na biskupov.
Cisár František I. však nepočkal na potvrdenie svojho vymenovania Svätou stolicou a ešte v marci 1816 vymenoval A. Pócsyho a G. Tarkoviča za mukačevského, resp. prešovského biskupa. Keďže jeho vymenovanie prebehlo bez vedomia Apoštolskej stolice, G. Tarkovič sa rozhodol túto nomináciu 11. mája 1816 odmietnuť. Uhorská miestodržiteľská rada sa 29. októbra 1816 Gregora Tarkoviča ešte raz opýtala, či na svojom rozhodnutí trvá, lebo ak áno, treba navrhnúť nového kandidáta. G. Tarkovič svoj názor nakoniec zmenil a vymenovanie prijal, ale s podmienkou, že sa musia definitívne doriešiť všetky otázky týkajúce sa zriadenia nového biskupstva.
Cisár František I. vydal 11. júla 1817 pre novovytvorené Prešovské biskupstvo donačnú listinu, v ktorej potvrdil vymenovanie Gregora Tarkoviča za prešovského gréckokatolíckeho biskupa a biskupstvo hospodársky zabezpečil. Biskupovi priznal dočasný príjem a zo štátnej subvencie, ktoré dostalo Mukačevské biskupstvo na zabezpečenie duchovenstva, prikázal 50% previesť na Prešovské biskupstvo. Keďže toto riešenie bolo nedostatočné, neskôr bol biskupstvu ako benefícia ponúknutý majetok bývalého kláštora kamaldulov – Červený kláštor na Spiši. Príjem z tohto majetku (11 692, 42 florénov) mal biskup rozdeliť medzi biskupský stolec (6000), kapitulu (5000) a katedrálny chrám (692, 42). Zdĺhavým byrokratickým procesom sa však väčšina týchto nariadení zrealizovala až v roku 1820. V tom roku bol biskupstvu pridaný ešte majetok vo Vranove (dnes Vranov nad Topľou) s pozemkami v Kajni (dnes Slovenská Kajňa) s podmienkou, že budú spravované priamo biskupom. Príjem z týchto majetkov sa rozdelil na trinásť častí, pričom 6/13 si mal ponechať biskup, 5/13 pripadlo kapitule a 2/13 katedrálnemu chrámu.
Kánonicky bolo Prešovské biskupstvo erigované až v roku 1818, keď konzistoriálna kongregácia Svätej stolice 9. septembra 1818 vydala nariadenie na zriadenie Prešovského biskupstva. 19. septembra 1818 tajomník kongregácie Rafael Monius po prvýkrát verejne prezentoval obsah buly, ktorá pojednávala o zriadení Prešovského biskupstva vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Táto bula, nazvaná podľa úvodných slov Relata semper, bola slávnostne vyhlásená 22. septembra 1818 a potvrdená na zasadnutí konzistoriálnej kongregácie pápežom Piom VII. 2. októbra 1818. Bula prináša konkrétne ustanovenia, napr.: sídlom biskupstva bude mesto Prešov; za katedrálny chrám bol vyhlásený Chrám sv. Jána Evanjelistu (dnes je katedrála zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi, zmena nastala za episkopátu Jozefa Gaganca v roku 1848, keď bol po rekonštrukcii katedrálny chrám nanovo posvätený); pri katedrálnom chráme sa ustanovila kapitula pozostávajúca z piatich kanonikov; biskupská rezidencia mala sídliť v rezidencii biskupského vikariátu; vymedzil sa územný rozsah biskupstva s presným počtom farností (6 celých žúp – Abov, Boršod, Gemer, Spiš, Šariš, Turňa a 5 dekanátov Zemplínskej župy – Humenský, Hostovický, Laborecký, Stropkovský a Vranovský; spolu 193 farností); prešovský biskup mal plné právo nad všetkými gréckokatolíkmi vo svojom biskupstve, nesmel sa však miešať do záležitostí a jurisdikcie rímskokatolíckych biskupov.
Biskupstvo malo patriť priamo pod správu ostrihomského arcibiskupa, ktorý mal mať aj práva metropolitu; právo vymenovať nového biskupa pápež zaručil cisárovi z titulu Rex Apostolicus, ale jeho nominácia musela byť potvrdená Svätou stolicou a až potom mohol byť biskup vysvätený; biskup musel predniesť vyznanie viery, ktoré je predpísané pre biskupov byzantského obradu v prítomnosti dvoch svedkov, kanonikov kapituly alebo kňazov eparchie, dokument o tom musel byť poslaný apoštolskému nunciovi do Viedne atď.
Keďže aj po zriadení Prešovského biskupstva ostali nedoriešené predovšetkým hospodárske náležitosti, biskup G. Tarkovič naďalej ostal vo Viedni, kde sa snažil o ich doriešenie. Medzi tým bola 29. septembra 1818 pápežom Piom VII. kánonicky ustanovená prešovská kapitula, ktorá v neprítomnosti biskupa G. Tarkoviča riadila biskupstvo. Biskup Gregor Tarkovič prišiel do Prešova 7. novembra 1820. Týmto dátumom sa definitívne ujal správy v biskupstve, ktoré riadil až do svojej smrti v roku 1841.
Prešovská eparchia v rokoch 1818 – 1918
doc. ThDr. Peter Borza, PhD.
Prešovské biskupstvo prvých sto rokov po zriadení ovplyvňovali spoločensko-náboženské pomery v Rakúsko-uhorskej monarchii. Habsburgovci ako verní katolíci protežovali vo svojej ríši Katolícku cirkev, ktorej súčasťou bola aj Gréckokatolícka cirkev na území dnešného Slovenska.
Prešovskí biskupi sa hneď od založenia biskupstva horlivo snažili vybudovať základné eparchiálne inštitúcie. Spočiatku išlo o základné materiálne zabezpečenie biskupstva, rezidenciu biskupstva a katedrálny chrám, ktoré Prešovská eparchia získala v priestoroch bývalého minoritského kláštora. V polovici 19. storočia došlo k dôležitej prestavbe, ktorej prínosom bolo prispôsobenie katedrálneho chrámu východnému obradu, keďže pôvodne išlo o chrám postavený pre potreby Rímskokatolíckej cirkvi.
Druhá polovica 19. storočia sa v rámci Prešovského biskupstva niesla v znamení výraznej podpory vzdelávania. Bol založený kňazský seminár a učiteľská akadémia. Novozaložené vzdelávacie inštitúcie vychovávali gréckokatolícku inteligenciu, ktorá pozdvihovala duchovno-kultúrnu a vzdelanostnú úroveň gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska.
Rakúsko-uhorským vyrovnaním v roku 1867 došlo aj v Prešovskej eparchii k narastaniu maďarizačných snáh. Najmä začiatkom dvadsiateho storočia postupne došlo k zrušeniu cyriliky a jej nahradeniu latinkou, ako aj maďarizácii cirkevných obradov. Ale koniec prvej svetovej vojny a zánik monarchie znamenal aj koniec maďarizačných snáh v prostredí Gréckokatolíckej cirkvi. Nové demokratické pomery v Československej republike (ČSR) vytvorili podmienky na nábožensko-kultúrny rozvoj Rusínov a Slovákov, ako aj príslušníkov iných národností v rámci Gréckokatolíckej cirkvi v ČSR.
Prešovská eparchia v rokoch 1919 – 1950
doc. ThDr. Peter Borza, PhD.
Začiatkom 20. storočia boli gréckokatolíci na našom území pod správou Prešovskej eparchie, Mukačevskej eparchie a Hajdúdorožskej eparchie. Koniec prvej svetovej vojny a s ním spojený rozpad mnohonárodnostnej monarchie Rakúsko-Uhorska priniesol veľa zmien do života gréckokatolíkov. Vznik ČSR a jej nové hranice spôsobili, že hranice troch gréckokatolíckych eparchií sa prekrývali so štátnymi a ich farnosti sa zrazu ocitli za hranicami ČSR. 21 farností Prešovského biskupstva zostalo na území Maďarska a s dvomi farnosťami Mukačevského biskupstva z nich neskôr Svätá stolica v roku 1932 vytvorila Apoštolský exarchát so sídlom v Miškovci. V Československu sa okrem farností Prešovského biskupstva nachádzali farnosti Mukačevského a Hajdúdorožského biskupstva. Tie spravoval mukačevský biskup so sídlom v Užhorode.
V medzivojnovom období prechádzala Gréckokatolícka cirkev na Slovensku určitou konsolidáciou a v demokratickej spoločnosti mladej ČSR mohli biskupi oboch gréckokatolíckych eparchií slobodne pracovať na ich duchovnom a materiálnom rozvoji. Nebolo to ľahké v spoločnosti, ktorá nebola naklonená Cirkvi, a hrozil tu aj nápor pravoslavizácie, s ktorým sa viedol neustály zápas. Odpoveďou sa stala činnosť reholí, ktoré na pozvanie hierarchie Prešovskej eparchie prišli na jej územie a v súvislosti s pravoslávnym hnutím uskutočňovali svoju misijnú činnosť. Medzi novoetablované rehole patrili sestry Rádu sv. Bazila Veľkého, redemptoristi a napokon aj služobnice Nepoškvrneného počatia Panny Márie. V 30-tych rokoch 20. storočia sa pod vplyvom blahoslaveného biskupa P. P. Gojdiča OSBM zrodila a rozvíjala sociálna činnosť najviditeľnejšie predstavená v roku 1934 vybudovaním eparchiálneho sirotinca, ktorý bol zverený do opatery sestrám služobniciam Nepoškvrnenej Panny Márie.
Významnou udalosťou pre gréckokatolíkov v Československu bolo v roku 1936 založenie farnosti v Prahe, ktorá sa ako hlavné mesto stala sídlom všetkých významných inštitúcií v krajine − sídlom prezidenta, vlády, parlamentu a veľvyslanectiev, medzi ktorými nechýbala ani nunciatúra Vatikánu. Založením farnosti bol v roku 1929 poverený mladý novokňaz Vasiľ Hopko a svoju úlohu splnil v priebehu štyroch rokov. V roku 1933 bola farnosť akceptovaná aj zo strany štátnych orgánov. Prešovská eparchia sa tak rozrástla z územia Slovenska aj do oblastí Čiech a Moravy. Stala sa spomedzi katolíckych diecéz územne najrozsiahlejšou diecézou v Československu.
V rokoch 1939 − 1945 pozostávalo Prešovské biskupstvo z 154 farností a 870 filiálok a 47 farností Mukačevskej eparchie, ktoré sa nachádzali na území Slovenska a boli Svätou stolicou organizované ako Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie na území Slovenska. Pod vedením biskupa P. P. Gojdiča sa tak spolu ocitlo 189 333 veriacich, ktorí žili v 201 farnostiach a 924 filiálkach na území prvej Slovenskej republiky a Protektorátu Čechy a Morava.
Obdobie rokov 1939 – 1945 charakterizovalo napätie medzi Gréckokatolíckou cirkvou a najvyššími úradmi prvej Slovenskej republiky. Dané kontroverzie sa prejavovali na rôznych úrovniach života spoločnosti, akými bol aj náboženský život veriacich, školstvo a verejný život, keďže dochádzalo k uplatňovaniu diskriminačného národnostného princípu v zmysle slovenských nacionálnych cieľov. Podľa nich mala byť rusínska národnostná menšina asimilovaná slovenskou väčšinou. Rôzne akcie namierené proti gréckokatolíckym kňazom a veriacim priniesli mnohým strádanie a utrpenie. Duchovenstvo a veriaci obstáli v konfrontácii s autoritatívnym režimom prvej Slovenskej republiky, ktorý sa rád opieral o podporu Katolíckej cirkvi, a pritom perzekvoval katolíckych kňazov zastávajúcich sa národnostných menšín. V schizofrenickom režime si gréckokatolícki duchovní a veriaci zachovali pravú tvár, s náležitou odvahou znášali rôzne príkoria, ktoré im vládna moc spôsobovala.
Počas trvania prvej Slovenskej republiky si rehoľné spoločenstvá upevnili svoje miesto v eparchii, založili nové rehoľné domy a kláštory. Podieľali sa na vzdelávaní gréckokatolíckych veriacich a nemalou mierou sa zaslúžili o rozvoj gréckokatolíckej tlače. Spolok Jednota sv. Cyrila a Metoda, založený v roku 1941, svojou činnosťou značne pozdvihol náboženskú a kultúrnu úroveň gréckokatolíkov na Slovensku. Vydávanie časopisu a kalendára, ako aj organizovanie veľkolepých cyrilo-metodských dní v Michalovciach a Trebišove sa navždy zapísali do dejín Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Vojnové udalosti v rokoch 1944 – 1945 zanechali v Prešovskej eparchii obrovské ľudské a materiálne škody. Polovica eparchie bola úplne zničená, spálená a zbombardovaná, veriaci úplne ožobráčení evakuovaním živorili bez striech, bez pokrmu a bez odevu. Napriek ťažkým podmienkam, v ktorých sa mnohí ocitli pred koncom vojny, dokázali stáť na strane spravodlivosti a postavili sa na obranu utláčaných a prenasledovaných ľudí, najmä židov. Hrdinské postoje duchovenstva s veriacimi zanechali hlbokú spomienku v srdciach zachránených, ako aj pútavý odkaz pre nasledujúce generácie.
Gréckokatolícka cirkev v ČSR zaujímala v rokoch 1945 – 1950 významné miesto v spoločnosti. Prešovský biskup vďaka vysokému renomé kritika autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky reprezentoval Katolícku cirkev na Slovensku počas dôležitých rokovaní s predstaviteľmi obnoveného Československa. Napriek priaznivému postoju štátnych orgánov po skončení vojny sa vzťahy medzi Gréckokatolíckou cirkvou a štátom postupne ochladzovali, až prerástli do nepriateľského postoja štátu voči Cirkvi najmä v súvislosti s protináboženským postojom komunistov. Komunistická ideológia napokon získala prevahu v spoločnosti a v roku 1948 sa už jej negatívny postoj k Cirkvi prejavil v reštriktívnych krokoch, ktoré postihli aj Gréckokatolícku cirkev. Postupne sa pripravovali kroky potrebné na jej likvidáciu formou násilnej pravoslavizácie, ktorá už prebehla v okolitých krajinách, ktoré sa ocitli vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu.
Gréckokatolícka cirkev v Československu v rokoch 1950 – 1968
Mons. prof. ThDr. Peter Šturák, PhD.
Pápež Ján Pavol II. 7. mája 2000 v rímskom Koloseu počas ekumenickej spomienky na mučeníkov 20. storočia povedal:
„Tam, kde sa zdalo, že nenávisť pokorí celý život a nebude nijaká možnosť jej uniknúť, svedkovia viery ukázali, že láska je silnejšia ako smrť. Uprostred strašných systémov útlaku, ktoré zneucťovali človeka, na miestach bolesti, uprostred najsurovejších skúšok, vystavení zime, o hlade a trápeniach najrozličnejšieho spôsobu ukázali, že patria Kristovi, ukrižovanému a vzkriesenému Pánovi… Nech v storočí a tisícročí, do ktorých vstupujeme, ostáva pamiatka na našich bratov a sestry mučeníkov stále živá. Nech sa odovzdáva z generácie na generáciu, aby z nej prúdila hlboká kresťanská obnova. Strážme si pamiatku mučeníkov ako poklad obrovskej hodnoty pre kresťanov nového tisícročia!“
Tieto slová sa plne vzťahujú aj na Gréckokatolícku cirkev v Československu, ktorá prešla vo svojich dejinách, ale aj v tomto spomínanom storočí mnohými ťažkými skúškami, ale vytrvala vo viere a vernosti Bohu.
Konflikt medzi štátnou mocou a Katolíckou cirkvou nastolil aj otázku, čo s Gréckokatolíckou cirkvou, ktorá bola vieroučne katolíckou, ale obrady mala takmer totožné s Pravoslávnou cirkvou. V mocenských štruktúrach štátu sa táto otázka po prvýkrát nastolila v auguste 1948 v súvislosti s myšlienkou na vytvorenie národnej Katolíckej cirkvi a záver znel takto: „Gréckokatolícka cirkev sa nebude etablovať ako samostatná, ale sa pridruží k Pravoslávnej cirkvi“. Tento záver nebol náhodný. Takto postupovali komunisti na západnej Ukrajine už v marci 1946 na tzv. sobore v Ľvove, neskôr v Rumunsku a potom na Zakarpatskej Ukrajine. Samotný plán likvidácie Cirkvi mal stanovenú svoju stratégiu, svoje etapy i taktiku jednotlivých krokov. Po definitívnom uchopení moci po tzv. februárových udalostiach v roku 1948 nastala prípravná fáza na najväčšie likvidačné zásahy v roku 1950, medzi ktoré patrila likvidácia mužských a ženských kláštorov, internácia a odsúdenie biskupov a likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá ako prvá inkasovala najťažší úder.
Celkové ovzdušie dopĺňala kampaň proti Vatikánu, proti „vatikánskym agentom“ a „imperialistickým snahám“. Biskup Pavel Gojdič OSBM bol postupne vyradený z verejného života a jeho kroky boli prísne sledované štátnym zmocnencom.
Plánované ostré zásahy proti Gréckokatolíckej cirkvi nedali na seba dlho čakať. Ústredný výbor pre návrat k pravosláviu zorganizoval 28. apríla 1950 v Prešove tzv. mierový kongres, na ktorý mali jednotlivé dediny vyslať delegácie pod vedením miestneho kňaza. Miestom tejto manifestácie proti únii, ktorú poznáme ako tzv. Prešovský sobor, sa stala sála Čierneho orla v Prešove. Na čelnej strane bol zavesený veľký ortodoxný kríž, obraz moskovského patriarchu Alexeja, pražského metropolitu Jelefterija, ako i Stalina a Gottwalda. Na bočných stenách boli komunistické a protipápežské heslá a na zadnej stene údajný výrok sv. Metoda: „Slovania, bojte sa Ríma!“ Na priblíženie atmosféry a tónu jednotlivých rečníkov na tomto zhromaždení ponúkame nasledujúce vyjadrenia: „Dnešného dňa sú zotreté tristoročné slzy. Vojna chcela zničiť ruský a celý sovietsky národ. Nemecký fašizmus chcel nad ním zvíťaziť. Pravoslávie na čele s najsvätejším patriarchom Sergejom sa nepodvolilo útlaku, darovalo štátu celé voje tankov proti spoločnému nepriateľovi. Náš ľud miluje túto heroickú Pravoslávnu cirkev a my sme svedkami masového prechádzania do pravoslávia. No niektorí naši duchovní nevidia alebo nechcú vidieť toto ľudové hnutie a nepočítajú s vôľou ľudu.“
Mnohí delegáti, ktorí zbadali tieto heslá, chceli opustiť sálu, ale polícia im to nedovolila. Do akcie boli zapojení aj funkcionári národných výborov, politických, mládežníckych a ďalších masových organizácií. Na sobore bol prijatý tzv. manifest a uznesenie, ktorým bolo vyhlásené zrušenie únie. Po ich prijatí sa delegácia soboru odobrala ku gréckokatolíckej biskupskej rezidencii. Biskupa Gojdiča žiadali, aby im odovzdal kľúče od katedrály. Biskup to odmietol. Delegácia odišla k pravoslávnemu biskupovi Alexejovi, vyzvala ho, aby ihneď prevzal katedrálu, ktorú medzitým násilne otvorili a následne na to v nej odslúžili ďakovný moleben.
O likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi priniesla zahraničná tlač tieto slová: „Stala sa udalosť, ktorá nemá páru v dejinách Európy a celého sveta. Ateistická vláda zrušila svojvoľne Gréckokatolícku cirkev na Slovensku… Urobili to bez opýtania sa ľudu. Vyše 300 000 vyznávačov Gréckokatolíckej cirkvi, zjednotenej s Rímom a poslušnej pápežovi, urobili pravoslávnymi a podrobili ich právomoci moskovského patriarchu. Gréckokatolíckych kňazov, verných Rímu a Cirkvi, vyhnali z fár, porozvážali po českom pohraničí, kde ako pastieri, manuálni robotníci vo fabrikách, na štátnych majetkoch žili v prostredí, ktoré s nimi väčšinou necítilo.“
Nič na tom však nezmenilo ani to, že vláda prijala uznesenie tzv. Prešovského soboru o mesiac na to, 27. mája 1950, a Gréckokatolícka cirkev stratila všetky chrámy, farské budovy a ostatný majetok, ktorý bol daný do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi. Obidvaja gréckokatolícki biskupi – sídelný biskup Pavel Gojdič a svätiaci biskup Vasiľ Hopko – boli odsúdení v zinscenovaných procesoch za protištátnu činnosť na dlhodobý žalár, kde prvý z nich za svoju vernosť Rímu a pápežovi aj zomrel a druhý zomrel na následky ťažkého väzenia.
Kňazi boli postavení pred alternatívu: buď pravoslávie, alebo perzekúcia. Drvivá väčšina odmietla prvú voľbu. Gréckokatolícki kňazi, ktorí nesúhlasili s prestupom do Pravoslávnej cirkvi, boli uväznení alebo sa skrývali. Postupne boli vyvážaní do Čiech, kde žili pod policajným dozorom a dlhé roky mali zákaz akéhokoľvek kontaktu a návratu na Slovensko. Tam vykonávali tie najťažšie práce.
Nedá sa s presnosťou určiť počet veriacich, ktorí prestúpili na pravoslávie. Určitá časť síce navštevovala pravoslávne bohoslužby (tie sa v ničom nelíšili od gréckokatolíckych, v prvých mesiacoch mnohokrát nechýbala ani modlitba za pápeža), ale v srdci ostávali verní svojej Cirkvi. Mnohí veriaci navštevovali rímskokatolícke bohoslužby alebo sa tajne schádzali v súkromných domoch, na cintorínoch a pri krížoch, kde sa spoločne modlili.
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má teda čo ponúknuť nielen svojim veriacim, ale všetkým ľuďom dobrej vôle. Dôkaz, že Boh neopúšťa svojich najmenších a že Pán osudov človeka a histórie národov vie z každého zla vyvodiť nikým netušené dobro pre tých, ktorí mu i za cenu veľkých obetí ostali verní. Ich príklad nech nás vedie k vďačnosti Bohu, že nám dal v nich vzory, ktoré nesklamali a verne nám odovzdali poklad viery. Ten nás musí viesť k pocitu zodpovednosti, aby sme túto štafetu viery odovzdávali ďalším generáciám.
Gréckokatolícka cirkev v rokoch 1968 − 1989
Mons. prof. ThDr. Peter Šturák, PhD.
„Pred Bohom ani najmenšie utrpenie, znášané z lásky k Bohu, nemôže ostať bez odmeny.“
Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku nás presviedčajú o pravdivosti týchto slov. Vládnou mocou v roku 1950 bola naša cirkev likvidovaná. Dlhých osemnásť rokov boli tí, ktorí odmietali pravoslávie, kruto prenasledovaní. Pevní a statoční pastieri, ktorí posmeľovali stádo, aby vytrvalo vo viere otcov, boli uväznení alebo vysťahovaní zo svojich farností a odlúčení od svojich veriacich. Ale ich utrpenie nezostalo bez odmeny. Tá prišla v podobe obnovenia činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1968.
Udalosti, ktoré sa odohrali v tomto „reformnom“ roku, boli výsledkom spoločensko-politických zmien. V spoločnosti nastali zmeny, ktoré v značnej miere uvoľnili priestor najmä v oblasti základných ľudských slobôd, ako bola napríklad sloboda prejavu, pobytu a náboženská sloboda.
V predchádzajúcom období najviac utrpela Cirkev. Preto bolo prirodzené, že sa domáhala svojich práv. Biskupi vydali vyhlásenie, ktoré obsahovalo požiadavky, ako boli napr. rokovania vlády so Svätou stolicou, obsadenie biskupských stolcov, slobodný výkon biskupov v ich úrade, obnovenie života reholí, odstránenie prekážok v náboženskom živote veriacich, prístup Cirkvi k médiám a podobne.
Tieto udalosti našli mocný ohlas aj u gréckokatolíkov. Jedným z prvých hlasov násilne umlčanej cirkvi bola neverejná žiadosť biskupa Vasiľa Hopka, v tom čase ešte žijúceho v internácii kláštora v Oseku, z 19. marca 1968 Národnému zhromaždeniu ČSSR v Prahe, v ktorej predložil prosbu, aby bolo zrušené mimoprávne postavenie gréckokatolíkov. V liste okrem iného žiadal: „Pokladám za svoju občiansku povinnosť, ako jeden z nich (gréckokatolíckych veriacich), ako ich gréckokatolícky biskup, po prežitých dlhých rokoch väzenia, aby Gréckokatolícka cirkev i so svojím vo väzení zahynuvším biskupom Pavlom Gojdičom bola rehabilitovaná a aby jej boli nanovo priznané zákonité práva, ako majú ostatné cirkvi.“
Žiadosť biskupa Vasiľa Hopka podporil nielen katolícky episkopát v Československu, ale i veriaci. V apríli bol vytvorený Akčný výbor Gréckokatolíckej cirkvi, na ktorého vzniku a činnosti sa aktívne podieľal otec ThDr. Ján Murín. 10. apríla 1968 bol zvolaný aktív gréckokatolíckych kňazov do Košíc. Bolo to dojemné stretnutie 134 kňazov a 66 veriacich z celej republiky. Zhromaždení kňazi a veriaci si zvolili Akčný výbor a zhromaždenie vydalo rezolúciu proti nezákonnému postupu v roku 1950 a proti krivdám, ktoré postihovali gréckokatolíkov za ostatných 18 rokov.
V apríli sa uskutočnili viaceré stretnutia s predstaviteľmi štátnej moci za účasti zástupcov Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi, ktoré neprebiehali vždy v srdečnom a priateľskom ovzduší. Kým vedúce orgány KSČ a byrokratický aparát otáľali s riešením, prostý ľud vzal iniciatívu do vlastných rúk a uskutočňoval rehabilitáciu svojím spôsobom: preberal chrámy, povolal svojich bývalých kňazov, aby konali v chrámoch gréckokatolícke bohoslužby.
Vplyvom týchto udalostí a na základe spomínaných rokovaní medzi vládou a predstaviteľmi Gréckokatolíckej cirkvi bola 13. júna 1968 vládnym uznesením č. 205/1968 Zb. a vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu povolená. Všeobecné očakávania, že vládnym nariadením sa podarí napätú situáciu vyriešiť k spokojnosti obidvoch cirkví, sa nenaplnili. Hlasovania, ktorými sa jednotlivé obce mali vyjadriť k tomu, či chrám a farnosť majú ostať pravoslávnymi, alebo sa vrátiť ku Gréckokatolíckej cirkvi, prebiehali pomerne rýchlo, ale samotné obsadzovanie chrámov a farských budov bolo veľmi zložité. Dňa 5. júla 1968 bol gréckokatolíkom vrátený Katedrálny chrám svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Biskupská rezidencia a seminár ostali naďalej v rukách Pravoslávnej cirkvi. 17. júla 1968 bol zriadený Gréckokatolícky ordinariát v Košiciach, ktorý bol umiestnený v priestoroch rímskokatolíckeho biskupského úradu a neskôr premiestnený do tradičného sídla v Prešove.
Ďalšou dôležitou udalosťou v roku 1968 bola exhumácia a prevezenie ostatkov biskupa Pavla Gojdiča z leopoldovského cintorína do Prešova. Zložitú situáciu ešte viac skomplikoval vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Táto skutočnosť postupne zastavila obrodný proces v celej republike. Gréckokatolícka cirkev mala síce povolenú činnosť a bola teoreticky zrovnoprávnená s ostatnými štátom uznávanými cirkvami, ale v skutočnosti ani zďaleka nemala také podmienky, aby mohla slobodne rozvíjať svoju činnosť. Napriek týmto obmedzeniam a prekážkam sa Gréckokatolícka cirkev snažila budovať a rozvíjať duchovný život veriacich. Bolo však treba, aby s povolením jej činnosti boli obnovené aj administratívne zložky eparchie na čele s biskupom. V zmenenej spoločensko-politickej situácii bol 2. apríla 1969 vymenovaný Mons. Ján Hirka za dočasného ordinára s právami rezidenčného biskupa a ThDr. Vasiľ Hopko za svätiaceho biskupa. Po rokoch, keď bola Gréckokatolícka cirkev v Československu postavená mimo zákona, sa stal akútnym nedostatok kňazov, ktorí by mohli vstúpiť do pastorácie. Z tohto dôvodu požiadal ordinár Ján Hirka listom z 21. decembra 1968 o zriadenie Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty a seminára v Prešove, ktorý adresoval Sekretariátu pre veci cirkevné v Bratislave, v ktorom uviedol základný dôvod: akútny nedostatok kňazov. Žiadosť obsahovala porovnanie s rokom 1948, keď bolo 335 kňazov a 245 farností, kým v roku 1968 bolo v pastorácii len 163 kňazov. Ale všetky žiadosti ostali bez vypočutia a gréckokatolícki bohoslovci počas celých 23 rokoch študovali v obmedzenom počte (priemerne 2 − 4 v ročníku) na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave a na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach.
Gréckokatolícka cirkev bola v období normalizácie, ale aj v ďalšom období trpená a trpiaca. Štátny dozor nad cirkvami sa upevňoval a dosahoval obrovské rozmery. Príkladom neutešeného stavu bola aj situácia so svätením novokňazov. Po smrti svätiaceho biskupa Hopka už nemal kto svätiť nových služobníkov oltára. Vysviacať kňazov museli biskupi z bývalej Juhoslávie, a to najprv Dr. Joachim Segedi a po ňom Slavomír Miklovš.
Samostatnou kapitolou postupného likvidovania Gréckokatolíckej cirkvi v čase totality bola otázka kultových objektov – chrámov a fár. Spoločné užívanie chrámov, ktoré boli vlastníctvom Gréckokatolíckej cirkvi, bolo nanútené mocenskými orgánmi. Kde sa praktizovalo, neprispelo k pokojnému životu veriacich, ale prinášalo len rozbroje a nedorozumenia.
Činnosť Gréckokatolíckej cirkvi sa prejavovala v oblasti výučby náboženstva v školách, slávenia miestnych odpustov vo farnostiach a pod. Tŕňom v oku mocenských orgánov boli zvlášť púte, napríklad Klokočov, Čirč, ale hlavne Ľutina, ktorá sa v časoch totality v 70-tych a 80-tych rokoch stala miestom manifestácie viery gréckokatolíkov. Napriek tvrdým podmienkam Cirkev vnútorne rástla a rozvíjala sa. Opravdivé zmeny však nastali až po novembrových udalostiach v roku 1989.
Prešovská eparchia v rokoch 1990 – 2007
Slobodné pomery v Československu nastali po nežnej revolúcii v novembri 1989. Znamenala koniec totalitného komunistického režimu a začiatok cesty obnovy, cesty k demokracii. Posledné desaťročie 20. storočia znamenalo pre gréckokatolíkov ohromné oživenie vo všetkých sférach života dovtedy utláčanej Cirkvi. V takejto nádhernej atmosfére vymenoval 21. decembra 1989 pápež Ján Pavol II. Mons. Jána Hirku za prešovského sídelného biskupa. Stal sa prvým biskupom Katolíckej cirkvi vymenovaným a konsekrovaným po páde totalitného režimu v Československu. Slávnosť biskupskej vysviacky sa pre veľký záujem veriacich konala v Mestskej hale v Prešove 17. februára 1990. Svätenie udelil kardinál Jozef Tomko za veľkej účasti biskupov, kňazov a veriacich z celého sveta.
Situácia Gréckokatolíckej cirkvi po páde komunizmu nebola jednoduchá, trpela nedostatkom duchovných a väčšina jej majetku bola zdevastovaná a stále vo vlastníctve Pravoslávnej cirkvi a štátu. Medzi prvými bola v máji 1990 zriadená Gréckokatolícka bohoslovecká fakulta ako nástupkyňa komunistami zrušeného kňazského seminára a Vysokej školy teologickej v Prešove. Vďaka rozsiahlej finančnej pomoci od kresťanov v zahraničí bol obnovený komplex budov biskupskej rezidencie, kde bola v jednej z častí umiestnená bohoslovecká fakulta. Pôvodná budova sirotinca bola prestavaná na kňazský seminár. Tak sa podarilo vytvoriť vhodné podmienky na výchovu budúcich kňazov, ktorých bol veľký nedostatok. Mons. Ján Hirka zriadil v roku 1991 Gréckokatolícku diecéznu charitu, ktorá aj v súčasnosti poskytuje rozsiahlu pomoc ľuďom v núdzi. Duchovný a vzdelávací proces začal v Prešovskom biskupstve výrazne ožívať. Začali sa otvárať základné a stredné cirkevné školy, otvorilo sa cirkevné gymnázium v Trebišove.
Prešovské biskupstvo v Československu bolo po roku 1989 územne najväčším biskupstvom pokrývajúcim celé územie republiky. Preto pápež Ján Pavol II. vymenoval 11. januára 1992 redemptoristu Milana Chautura CSsR za pomocného prešovského biskupa. Bol konsekrovaný 29. februára 1992 v Prešove.
V rámci reštitúcií sa zoštátnený majetok začal postupne vracať do vlastníctva Cirkvi, ale značne poškodený. Zdevastované sakrálne stavby a farské budovy si vyžadovali okamžitú opravu a v mnohých prípadoch bola nutná výstavba nových budov. Zvlášť náročné bolo majetkovoprávne vyrovnanie s Pravoslávnou cirkvou. Až na základe masovej intervencie veriacich v Bratislave bolo prijaté uznesenie č. 211/1990 Zb. z 29. mája 1990, ktoré rozhodlo o prinavrátení vlastníckych práv na cirkevné objekty. Rokovania však prebiehali až do decembra roku 2000. Výsledkom je dnes pokoj medzi obidvomi cirkvami a spoločné stretnutia, ako aj modlitby najvyšších predstaviteľov. Toto sa stalo všeobecne známym v pravoslávnom svete. Keď v roku 1995 navštívil Prešov generálny tajomník Konferencie európskych cirkví v Ženeve J. Fischer, vyhlásil, že riešenie, ktoré sa našlo na Slovensku, a pokojné spolunažívanie oboch cirkví je ťažko s niečím vo svete porovnať.
Veľkou udalosťou v živote Gréckokatolíckej cirkvi bola návšteva bl. pápeža Jána Pavla II. 2. júla 1995 v Prešove. Bol to akt uznania vernosti a utrpenia gréckokatolíkov počas prenasledovania Cirkvi. Pobyt rímskeho pápeža v Prešove bol umocnený aj jeho návštevou prešovskej katedrály, kde sa pomodlil pri telesných ostatkoch biskupa Pavla Petra Gojdiča.
Medzi najvýznamnejšie udalosti v živote Gréckokatolíckej cirkvi patrí blahorečenie prešovského biskupa a mučeníka Pavla Petra Gojdiča OSBM spolu s mučeníkom rehoľným kňazom Metodom Dominikom Trčkom CSsR, ktoré sa uskutočnilo 4. novembra 2001 v Ríme. Dôležitosť oboch mučeníkov zdôraznila aj Svätá stolica, keď počas slávnosti beatifikácie v Ríme žiadosť o blahorečenie všetkých ôsmich Božích služobníkov, ktorí boli v ten deň beatifikovaní, predniesol aj v mene ich biskupov prešovský biskup Mons. J. Hirka a takisto v ich mene po vyhlásení za blahoslavených pápežovi poďakoval. Slávnosť beatifikácie bola ukončená 17. novembra 2001 v Prešove uložením relikvií blahoslaveného biskupa a mučeníka Pavla Petra Gojdiča v prešovskej katedrále, jeho sviatok si pripomíname 17. júla. Relikvie rehoľného kňaza a mučeníka Metoda Dominika Trčku CSsR boli 10. novembra 2001 uložené v Chráme Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach, ktorý je súčasťou kláštora otcov redemptoristov. Jeho sviatok si pripomíname 25. augusta.
Záver roku 2002 priniesol zmenu na prešovskom biskupskom stolci. 11. decembra 2002 pápež Ján Pavol II. vymenoval za prešovského eparchiálneho biskupa Mons. ThDr. Jána Babjaka SJ, ktorý sa stal ôsmym gréckokatolíckym prešovským sídelným biskupom. Prešovskú eparchiu prevzal po otcovi biskupovi Mons. Jánovi Hirkovi, ktorý sa stal emeritným biskupom.
Vladyka Ján Babjak SJ sa ujal novej služby 18. januára 2003. Obzvlášť viditeľným znakom kontinuity života miestnej cirkvi sa stalo blahorečenie svätiaceho biskupa ThDr. Vasiľa Hopka. Jeho beatifikačný proces sa začal a jeho značná časť prebiehala za otca biskupa Jána Hirku a bol úspešne ukončený za otca biskupa Jána Babjaka SJ. Slávnosť blahorečenia, ktorej predsedal pápež Ján Pavol II., sa konala 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke.
Od roku 2003 sa zrealizovali viaceré prestavby a rekonštrukcie v interiéroch Arcibiskupskej rezidencie v Prešove, v roku 2004 bola rozšírená Kaplnka sv. Jozefa. V Prešove bola v roku 2005 ukončená rekonštrukcia budovy bývalého Učiteľského ústavu na Kmeťovom stromoradí. V tom istom roku bola budova bývalého baziliánskeho kláštora v centre mesta prestavaná na Profesorský dom na ubytovanie pedagógov Gréckokatolíckej teologickej fakulty. Od roku 2003 postupne prebieha aj kompletná rekonštrukcia priestorov fakulty. V roku 2004 zriadil vladyka Ján Babjak SJ gréckokatolícke cirkevné Gymnázium blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča v Prešove, v Juskovej Voli začalo v roku 2005 pôsobiť Gréckokatolícke mládežnícke centrum Bárka a v roku 2005 zriadil Centrum pre Rómov v Čičave. V roku 2007 posvätil a otvoril Gréckokatolícke mládežnícke pastoračné centrum na Ulici hurbanistov v Prešove a v roku 2008 zriadil Centrum pre rodinu na Sigorde.
Medzi veľké udalosti možno zaradiť stretnutie gréckokatolíckych biskupov Európy v októbri 2005 v Prešove, ktorého sa zúčastnilo 21 gréckokatolíckych biskupov, vrátane vtedajšieho kyjevsko-haličského väčšieho arcibiskupa kardinála Ľubomyra Huzara.
